Roky 2000 – 2005


Vznik stratégie – marec 2000 Lisabon

 
V marci 2000 sa najvyšší predstavitelia štátov a vlád členských krajín EÚ na rokovaní v Lisabone dohodli na ambicióznom cieli: urobiť z EÚ do roku 2010 najkonkurencieschopnejšiu a najdynamickejšiu poznatkovo orientovanú ekonomiku sveta, schopnú trvalo udržateľného rastu s väčším množstvom pracovných miest a väčšou sociálnou súdržnosťou. Podľa mesta, v ktorom Európska rada v marci 2000 sformulovala tento cieľ, vznikol názov Lisabonská stratégia.
 
Koordinácia spoločnej stratégie členských krajín EÚ nadviazala na predchádzajúce procesy, hlavne na Luxemburskýproces zameraný na politiku zamestnanosti (1997), Cardiffský proces zameraný na štrukturálne reformy (1998) a Kolínsky proces zameraný na makroekonomický dialóg s hospodárskymi a sociálnymi partnermi (1999). Nástrojmi na koordináciu hospodárskej politiky v rámci EÚ sa stali Všeobecné zásady hospodárskej politiky (Broad Economic Policy Guidelines uplatňované v Spoločenstve od roku 1993) a Usmernenia pre zamestnanosť (Employment Guidelines zavedené od roku 1998). Dôležitým momentom bol tiež prechod na jednotnú menu euro (1999) a prijatie Paktu stability a rastu (1998) a z neho vyplývajúcich konvergenčných programov / programov stability jednotlivých členských krajín EÚ.

Dosiahnutie cieľa vytýčeného v r. 2000 v Lisabone si vyžadovalo vznik stratégie zameranej na:  
  • prípravu prechodu na vedomostnú ekonomiku a vedomostnú spoločnosť cestou lepšej politiky informačnej spoločnosti a výskumu – vývoja, ako aj cez zrýchlenie procesu štrukturálnych reforiem v prospech konkurencieschopnosti a inovácie a cez zavŕšenie budovania vnútorného trhu 
  • modernizáciu európskeho sociálneho modelu, investície do ľudí a boj so sociálnym vylúčením
  • udržanie zdravého ekonomického  prostredia a ekonomického rastu aplikáciou primeraného mixu makroekonomickej politiky.
Stratégia mala ambície pripraviť podmienky pre plnú zamestnanosť a posilniť regionálnu súdržnosť v EÚ. Od dôslednej realizácie stratégie sa očakával najmä:
  • priemerný ekonomický rast na úrovni cca 3 %  
  • nárast miery zamestnanosti do roku 2010 na úroveň 70 %, u žien na úroveň 60 %.
Implementácia stratégie sa mala dosiahnuť zlepšením existujúcich procesov, zavedením novej otvorenej metódy koordinácie na všetkých úrovniach, silnou vedúcou a koordinačnou úlohou Európske rady, ktorá mala byť zárukou koherentného strategického smerovania a efektívneho monitoringu pokroku.

Hlavné okruhy prípravy prechodu na konkurencieschopnú, dynamickú a vedomostnú spoločnosť summit EÚ  špecifikoval nasledovne:   
  • Informačná spoločnosť pre všetkých
  • Vytvorenie európskeho výskumného priestoru
  • Odstránenie prekážok pre podnikanie, hlavne MSP
  • Ekonomická reforma spojená s dokončovaním vnútorného trhu
  • Vytvorenie integrovaných finančných trhov
  • Lepšia koordinácia makroekonomických politík
  • Aktívna politika zamestnanosti
  • Modernizácia európskeho sociálneho modelu
Modernizácia európskeho sociálneho modelu cestou investícií do ľudí a budovaním aktívneho prosperujúceho štátu znamenala hlavne:
  • Vzdelávanie pre život a prácu vo vedomostnej spoločnosti
  • Viac pracovných miest, lepšie pracovné miesta v Európe: rozvoj aktívnej politiky zamestnanosti
  • Modernizáciu sociálnej ochrany
  • Podporu sociálneho začleňovania
Koherentnejší a systematickejší prístup  zahŕňal: 
  • Zlepšenie existujúcich procesov
  • Implementáciu novej otvorenej metódy koordinácie
  • Mobilizáciu potrebných zdrojov

Lisabonská stratégia v rokoch 2001 – 2005
 

Otázkami stratégie sa Európska rada zaoberala spravidla na jarných summitoch EÚ, podľa potreby aj na summitoch EÚ v iných termínoch
Summit EÚ v r. 2001 v Göteborgu  rozšíril ekonomický a sociálny rozmer stratégie o trvalo udržateľný rozvoj a kvalitu života, v rámci čoho špecifikoval 4 prioritné oblasti:
  • klimatická zmena
  • doprava
  • verejné zdravie
  • prírodné zdroje.
Na summitoch EÚ sa priebežne prijímali ďalšie ciele Lisabonskej stratégie do r. 2010, napr.:
Zamestnanosť
(2001): zamestnanosť 50 % pracovníkov nad 50 rokov veku
(2002): zvýšenie veku odchodu do dôchodku o cca 5 rokov
 
Vzdelávanie / zamestnanosť
(2002): dotované detské centrá pre 90 % detí veku od 3 rokov do začiatku školskej dochádzky a pre 33 % detí do 3 rokov veku
 
Výskum – vývoj
(2002): 3 % HDP do jeho financovania, v tom 2/3 súkromný sektor
 
Energetika, emisie
(2001): 22% z celkovej spotreby energie vyrobiť z obnoviteľných zdrojov
(2002): 8 % zníženie emisií skleníkových plynov voči r. 1990 - Kyótsky protokol
 
Vnútorný trh
(2001): celkové zníženie štátnej pomoci ako % HDP do r. 2003
(2001): dosiahnuť 98,5 % percento transpozície smerníc v oblasti vnútorného trhu do národnej legislatívy.
 
Stratégia v prvých rokoch svojej existencie spočívala hlavne v politických deklaráciách. Vlády členských krajín EÚ, hlavne po spomalení ekonomického rastu,  neboli veľmi ochotné presadzovať nepopulárne ekonomické reformy či koncentrovať prostriedky rozpočtov na výskum a vývoj. Rozpočtové kritériá eurozóny zároveň zabraňovali ich financovaniu navŕšením deficitu. Mnohí ekonómovia tvrdili, že sa pozícia Únie voči jej hlavným konkurentom - USA a Japonsku - v skutočnosti zhoršila.
 
Na jarnom summite EÚ v r. 2004  preto lídri EÚ konštatovali, že proces i ciele Lisabonskej stratégie síce zostávajú platnými, je však potrebné podstatne zvýšiť tempo reforiem, ak sa majú do r. 2010 dosiahnuť ciele. Vlády prisľúbili, že „ukážu politickú vôľu k naplneniu“ deklarácií. V rámci strednodobého hodnotenia stratégie vybrali bývalého holandského premiéra Wima Koka na čelo expertnej skupiny na vysokej úrovni, ktorá mala dať Lisabonskej stratégii novú dynamiku.
 
Konkrétnym cieľom skupiny Wima Koka bolo prehodnotenie nástrojov a metód používaných na užšie zainteresovanie členských krajín a ostatných aktérov (zamestnávatelia, zamestnanci) na splnení lisabonských cieľov. Správa skupiny Wima Koka podávajúca pesimistický obraz výsledkov dosiahnutých za štyri roky bola predstavená Európskej komisii a Európskej rade začiatkom novembra 2004. Dôvod „nedostatočného plnenia“ identifikovala v „nadmernej agende, slabej koordinácii a navzájom si odporujúcich prioritách“. Hlavnú vinu však kládla nedostatku politickej vôle v členských krajinách.
 
Zo správy skupiny Wima Koka a výročného hodnotenia Európskej komisie o pokroku dosiahnutom v roku 2004, ktorého súčasťou bola aj  Druhá implementačná správa o všeobecných cieľoch hospodárskej politiky 2003-2005 (Broad Economy Policy Guidelines), vychádzala Komisia pri návrhu reformy Lisabonskej stratégie. Znížila v ňom počet prioritných oblastí a navrhla silnejšie zainteresovanie členských štátov do napĺňania stratégie prostredníctvom pravidelne predkladaných národných programov reforiem.
 
Komisia tieto návrhy sformulovala v troch dokumentoch pripravených pred jarným rokovaním Európskej rady v r. 2005:

Zámery Európskej komisie boli následne schválené na jarnom summite v marci 2005. Stratégia dostala názov Stratégia pre rast a zamestnanosť (Strategy for Growth and Jobs), resp. obnovená Lisabonská stratégia. Za základné prvky oživenia stratégie boli označené:
  • Vedomosti  a inovácie - hnacia sila udržateľného rastu
  • Európa - príťažlivá oblasť pre investície a zamestnanie
  • Rastom a zamestnanosťou k sociálnej súdržnosti

V rámci riadenia stratégie sa začala uplatňovať otvorená metóda koordinácie, ktorú charakterizovali hlavne:  
  • integrované usmernenia EÚ pre rast a zamestnanosť zahŕňajúce časť týkajúcu sa hospodárskej politiky a časť týkajúcu sa politiky zamestnanosti; usmernenia sa mali následne premietnuť do národných / regionálnych / lokálnych politík
  • národné programy reforiem na úrovni členských štátov a Lisabonské programy Spoločenstva na úrovni EÚ
  • monitoring a hodnotenie
  • indikátory na meranie dosiahnutého pokroku
  • vytvorenie pozície národných koordinátorov
  • výmena skúseností a best practice.

Každá členská krajina do konca roku 2005 predložila vlastnú „národnú Lisabonskú stratégiu“ na obdobie 2005 – 2008 v podobe národných programov reforiem definujúcich konkrétne reformy a kroky, ktorými chcú vlády vytvárať prostredie pre rozvoj vedomostnej spoločnosti. Každoročne k 15. októbru boli členské štáty povinné predložiť Správu o pokroku v implementácii národného programu reforiem. V rámci monitoringu implementácie sa okrem toho realizovali misie zástupcov Komisie v členských štátoch, spravidla jarné technické rozhovory o mikroekonomických témach a letné misie komplexne monitorujúce celé spektrum Lisabonskej stratégie. Na základe získaných informácií Komisia následne vydávala pravidelné hodnotenie pokroku vo forme výročných hodnotiacich správ. V nich boli formulované o.i. špecifické odporúčania, príp. aj „points-to-watch“, ktoré mali upozorniť na prípadné nedostatky a nasmerovať iniciatívu jednotlivých členských štátov v ďalšom období.

V SR boli určení dvaja národní koordinátori Lisabonskej stratégie: podpredseda vlády pre európske záležitosti, ľudské práva a menšiny a minister financií. Vytvorili sa funkcie rezortných koordinátorov, vznikla pracovná skupina zložená zo zástupcov rezortov a v rozšírenej podobe aj zo zástupcov partnerov (hlavne KOZ, RÚZ, AZZZ,  Slovenská rektorská konferencia, Rada VŠ, SAV,  VÚC, ZMOS). Európska komisia minimálne dvakrát ročne organizovala stretnutia národných koordinátorov,  ktoré spravidla viedol jej predseda.

Indikátory pre sledovanie pokroku v implementácii Lisabonskej stratégie v SR boli schválené uznesením vlády SR č. 466/2007 dňa 30. mája 2007 .
291